Zbavenie občianskych práv a prenasledovanie: Nacistická vláda teroru
Z terasy Nového Hofburgu na námestí Heldenplatz – z budovy, v ktorej sa práve nachádzate – oznámil Adolf Hitler 15. marca 1938 koniec nezávislosti Rakúska. Obrovský jasajúci dav svedčil o nadšení mnohých Rakúšaniek a Rakúšanov z pripojenia Rakúska k nacistickému Nemecku. 11. marca 1938 prevzali moc v krajine rakúski nacisti, 12. marca napochodoval do Rakúska nemecký Wehrmacht.
Odvtedy sa začal teror a prenasledovanie židovského obyvateľstva priamo na ulici. Židovky a Židia boli pred očami všetkých verejne ponižovaní a týraní.
Veľmi krátky úryvok z filmu, ktorý tu máte možnosť vidieť, bol nakrútený v marcových dňoch roku 1938. Týchto jedenásť sekúnd je jediným známym filmovým svedectvom násilia, ktoré bezprostredne vypuklo po tzv. „anšluse“. Židovky a Židia boli nútení čistiť chodníky, obklopení smejúcim sa davom. Nezriedka sa obete, ich tyrani a diváci navzájom poznali.
Židovské obyvateľstvo bolo proti násiliu bezbranné, polícia chránila tých, ktorí ho páchali.
Obyvateľstvo židovského pôvodu predstavovalo pre nacistov hlavného nepriateľa. Antisemitizmus bol rozšírený už predtým, ale zákonne bola diskriminácia postupne zakotvená od marca 1938. Nacisti tieto opatrenia ospravedlňovali tvrdením, že Židia „údajne“ ohrozujú nemecké národné spoločenstvo.
Ten, kto bol podľa norimberských zákonov označený za „Židovku“ alebo „Žida“, bol zbavený takmer všetkých práv. Nacistický svetonázor vychádzal z presvedčenia, že ľudia sa delia na „rasy“ a nie sú si seberovní.
Obyvateľstvo si postupne zvykalo na násilie ako súčasť každodenného života. Na začiatku to boli heslá a ideológia, ktoré sa však po „anšluse“ v roku 1938 postupne menili na činy.
Je však zrejmé, že to neumožňovali len nacistické zákony, ale aj konanie alebo nečinnosť mnohých ľudí. Filmové zábery pred vami vyvolávajú otázky nad správaním jednotlivcov: Reakcie tých, ktorí sa pozerajú, boli súčasťou násilia a ponižovania.
Spisovateľ Carl Zuckmayer o tých dňoch vo Viedni napísal:
„A všetci ľudia stratili tvár, pripomínali už len pokrivené grimasy: jedni v strachu, iní v klamstve, ďalší v divokom, nenávistnom triumfe. [...] Zažil som prvé dni nacistickej vlády v Berlíne. Nič z toho sa nedá porovnať s týmito dňami vo Viedni.“