Tento objekt vás nielen vyzýva, aby ste sa naň pozreli, ale môžete z neho aj vybrať tabule a otočiť ich. Na nich sú uvedené novinky v pracovnom práve z rokov 1918 až 1920.

Pracovné a životné podmienky námezdných robotníčok a robotníkov napríklad v textilnom priemysle, tehelniach alebo mnohých iných továrňach boli ku koncu prvej svetovej vojny väčšinou neznesiteľné: dvanásťhodinový pracovný deň bol bežný, zákonom predpísaná dovolenka neexistovala, prepustenie bolo možné kedykoľvek. Detská práca bola síce oficiálne zakázaná, ale pre mnohé rodiny bola nevyhnutná na prežitie.

Ešte v roku 1918 platil zákon, podľa ktorého sa museli ženy krátko po pôrode vrátiť do práce. Ak človek ochorel, zvyčajne nedostal mzdu alebo mohol byť prepustený.

Hoci robotnícke hnutie na konci 19. storočia dosiahlo veľa, počas prvej svetovej vojny sa pracovné podmienky opäť výrazne zhoršili. Ku koncu vojny sa mnohí búrili: hladové vzbury, demonštrácie a štrajky poznačili začiatok roka 1918, pričom požadovali nielen ukončenie vojny, ale aj právo na spolurozhodovanie a zlepšenie pracovných a životných podmienok.

Prvá vláda republiky bola pripravená reagovať na požiadavky robotníčok a robotníkov. Po voľbách v roku 1919 Sociálnodemokratická robotnícka strana spolu s Kresťansko-sociálnou stranou uskutočnila dôležité reformy na zlepšenie životných a pracovných podmienok.

Mnohé požiadavky boli uzákonené: Za významný úspech sa považuje zavedenie osemhodinového pracovného dňa. Opäť bola zakázaná práca detí mladších ako dvanásť rokov, umožnilo sa poistenie v nezamestnanosti a zaručili sa nároky na dovolenku. Okrem toho bola pre ženy zavedená hneď po pôrode šesťtýždňová ochranná lehota, tzv. Mutterschutz.
Pre jednotlivé hospodárske rezorty boli vyjednané kolektívne zmluvy. Tie garantovali minimálne mzdy. Vo vitríne úplne vpravo nájdete príklad takejto kolektívnej zmluvy.

Sociálne reformy na ochranu robotníčok a robotníkov boli dôležitým výdobytkom mladej Prvej rakúskej republiky.