Základné pravidlá demokracie: Spolková ústava
Všetci občania sú si pred zákonom rovní. Privilégiá vyplývajúce z dedičných práv, pohlavia, postavenia, triedy a vierovyznania sú vylúčené. Nikto nesmie byť znevýhodnený pre svoje postihnutie.
Toto je prvý odsek článku 7 Spolkovej ústavy v jej platnom znení.
Ústava obsahuje základné pravidlá štátu: jeho štruktúru, fungovanie inštitúcií, legislatívy a súdov.
V parlamente sa intenzívne diskutovalo o tom, ako by mala byť formulovaná ústava nového štátu. Jej návrh nájdete vo vitríne na paneli pred vami uprostred. Sú na ňom viditeľné opravy ceruzkou. Tu máte možnosť vidieť, aký komplikovaný bol proces rokovaní medzi stranami zastúpenými v parlamente. Sporných bodov bolo veľa, ale našli sa kompromisy.
Dokument vo vitríne vpravo je vydanie denníka Wiener Zeitung z 1. októbra 1920, kde bolo oficiálne oznámenie, že ústava vstúpila do platnosti. V ľavej dolnej časti tohto dokumentu sa nachádza aj vyššie citovaný článok 7 o zásade rovnosti.
Rozhodujúci vplyv na znenie novej ústavy mal právnik Hans Kelsen. Je zobrazený na jednom z veľkoformátových portrétov hneď za vami. Často je označovaný ako „architekt ústavy“. Podľa neho by mal mať parlament v štáte silné postavenie a zohrávať ústrednú rolu. Nemal by byť len „hlasovacím zariadením“, ale miestom na diskusiu o rôznych názoroch s cieľom nájsť kompromis, s ktorým by podľa možností súhlasili všetky politické strany.
Ústredným bodom Kelsenovej koncepcie demokracie je vzťah medzi menšinami a väčšinami: Podľa neho demokracia neznamená, že rozhoduje len väčšina, ale že v rozhodovacích procesoch sa musí zohľadniť aj postoj menšín alebo opozície. Kelsen sa významne pričinil aj o zriadenie ústavného súdu. Nezávislé sudkyne a sudcovia v ňom kontrolujú, či sú zákony v súlade s ústavou. Rakúsko bolo prvou krajinou, ktorá zaviedla ústavný súd.
V roku 1929 bola ústava čiastočne zmenená a doplnená, v tejto súvislosti bolo posilnené postavenie spolkového prezidenta. Odteraz bol volený priamo ľudom a získal aj také rozhodovacie právomoci, ktoré predtým patrili parlamentu. Toto bolo ale v rozpore s Kelsenovou predstavou.
Táto ústava platila až do nastolenia rakúskej diktatúry v roku 1934, obnovená bola v roku 1945. Je platná dodnes a jej znenie sa stále aktualizuje ako výraz živej a dynamickej demokracie.