Vo vitríne sa nachádzajú osobné predmety ľudí, ktorí boli zavraždení v Malom Trostinci. Pochádzajú z masových hrobov z tohto miesta neďaleko Minska v dnešnom Bielorusku.

Ide o rôzne predmety osobnej potreby, hrebeň, dve mince a dózu na lieky proti bolesti vyrobené vo Viedni. Tieto veci mali ľudia pri sebe, keď boli zavraždení.

Po napadnutí Sovietskeho zväzu v júni 1941 sa nacistický štát už nezameriaval len na vyháňanie židovského obyvateľstva, ale na masové vraždenie. Začali systematické deportácie do koncentračných a vyhladzovacích táborov, najmä vo východnej Európe.

Židovské obyvateľstvo deportované do Malého Trostinca vraždili hneď po príchode v špeciálne upravených plynových autách alebo ich odvliekli do lesa a postrieľali. Malý Trostinec je po Auschwitzi-Birkenau druhým miestom, kde bolo zavraždených najviac rakúskych Židoviek a Židov.

Desať transportov, každý s približne tisíc ľuďmi, odišlo z Rakúska do Minska alebo Malého Trostinca. Vlaky odchádzali zo železničnej stanice Aspang uprostred tretieho viedenského okresu. Na stanicu zvážali ľudí cez celé mesto v nákladných autách tak, aby ich všetci videli: masové vyvražďovanie sa začalo takto za bieleho dňa, pred očami všetkých.

Okrem židovského obyvateľstva boli systematicky deportovaní a vraždení aj Rómky, Rómovia, ako aj ľudia zdravotne postihnutí.
Obeťami väznenia v koncentračných táboroch, prenasledovania a vraždenia neboli len odporcovia režimu, ale aj tzv. asociáli, homosexuáli, príslušníci spoločenstva svedkov Jehovových, ako aj muži, ktorí odmietli slúžiť vo Wehrmachte.

Zločiny spáchané fašizmom zásadne spochybnili výdobytky ľudskej civilizácie a viedli k tomu, že po skončení nacistickej nadvlády bola posilnená medzinárodná spolupráca vznikom Organizácie Spojených národov (OSN). Jedným z prvých a najdôležitejších aktov novo vzniknutej organizácie bolo vyhlásenie Všeobecnej deklarácie ľudských práv.